Drevo – požiarne spoľahlivý materiál

V dreve je možné nájsť i ďalšie pozitíva. Pozitívny psychosomatický vplyv na človeka, nízka energetická náročnosť pri spracovaní a opracúvaní a tým aj nízky ekologický dopad. Aj negatívna vlastnosť – biodegradácia – sa v súčasnosti ukazuje ako pozitívna, lebo likvidácia niektorých stavieb je ekonomicky aj ekologicky veľmi náročná. Drevo ako prírodný materiál je ľahko rozložiteľný drevokaznými hubami. Jedinou otvorenou otázkou v použití dreva je jeho horľavosť a z toho vyplývajúci vzťah drevených konštrukčných prvkov a celkov k požiaru.

POŽIARNO-TECHNICKÉ VLASTNOSTI DREVA
Problematika horľavosti dreva, materiálov na báze, ako aj ostatných horľavých materiálov spočíva v určení faktorov a podmienok, ktoré na priebeh horenia vplývajú. Horľavosť nebola fyzikálnou veličinou, len popisnou veličinou správania sa látky, materiálu za pôsobenia určitých podmienok a faktorov. Nové hodnotenie – reakcia na oheň, tento nedostatok napráva. Reakcie dreva jednotlivých drevín na zapálenie alebo samotné horenie sú rôzne. Horenie dreva predstavuje termické rozloženie väzieb jeho základných komponentov a zmenu ich chemického zloženia a to za vzniku mnohých produktov. Ak si chceme utvoriť správnu predstavu o horení dreva, musíme dokonale poznať jeho chemické zloženie a reakcie jeho základných zložiek pri termickom rozklade. Celková predstava o stavbe dreva sa v posledných rokoch značne spresnila, hoci drevo predstavuje zložitý heterogénny koloidný systém látok s pestrou chemickou štruktúrou, v ktorej rozoznávame hlavné zložky – hemicelulózy, celulózu, lignín a sprievodné zložky.

Obr. 1 – Kolaps oceľového a zachovanie dreveného prvku konštrukcie

Celulóza – tvorí asi 30 %, hemicelulózy 20–35 % a lignín 15–35 % z celkového chemického zloženia dreva [1]. Sprievodné látky, aj keď sú percentuálne málo zastúpené, majú vplyv na horenie. Percento obsahu základných zložiek a prítomnosť sprievodných látok kolíše podľa druhu dreviny. Tým je daná aj rozdielna odolnosť jednotlivých drevín voči termickému rozkladu a rozdielny je aj priebeh horenia pri rovnakých zaťažovacích podmienkach.

Štruktúra dreva – okrem toho, že podstatne ovplyvňuje ďalšie fyzikálne vlastnosti materiálu priamo vplýva na ich horenie. Jej vplyv je daný veľkosťou otvorov mikro a makrokapilár, ktoré ovplyvňujú transport kyslíka do hmoty a odchod prchavých produktov z dreva.

Hustota dreva – je dôležitá vlastnosť, ktorá významnou mierou vplýva na všetky fyzikálne a mechanické vlastnosti dreva [2] a významne vplýva aj na proces horenia. Je logické, že hustejší materiál (na rovnaký objem má väčšiu hmotnosť) spotrebuje viac energie na zapálenie a zhorenie. Nie sú však správne niektoré tvrdenia, ktoré horľavosť jednotlivých drevín rozlišujú podľa ich hustoty. Dôležitejšie je chemické zloženie. Napr. dreviny s vyšším obsahom hemicelulóz sú horľavejšie aj v tom prípade, ak majú vyššiu hustotu.

Povrch materiálu (jeho kvalita) – je ďalšia fyzikálna charakteristika, ktorá významnou mierou vplýva na horenie. Drevo, kapilárnopórovitý materiál vykazuje drsnosť, ktorá okrem spôsobu opracovania závisí od anatomickej stavby dreva. Okrem drsnosti na kvalitu povrchu vplývajú aj anatomické chyby, chyby vzniknuté pri opracovaní, mechanické poškodenia, nečistoty a iné, čím sa mení kvalita povrchu. Kvalita povrchu vplýva hlavne na súčiniteľ prestupu tepla m a súčiniteľ prestupu látky a. Kvalitný hladký povrch odráža energiu sálavého a plamenného zdroja a tým je ťažšie zápalný ako povrch drsný pri tých istých zaťažovacích podmienkach [3, 4].

Vlhkosť – obsah vody v dreve je osobitná kapitola v problematike vplyvu fyzikálnych vlastností dreva na priebeh horenia. Myslíme si, že každý má osobnú skúsenosť, že mokré drevo „nerado“ horí. So zvyšujúcim sa obsahom vody v dreve zvyšuje sa aj odolnosť dreva voči zapáleniu. Vysvetľuje sa to tým, že časť energie sa spotrebuje na odparenie vody voľnej a na narušenie väzieb a odparovanie vody viazanej a chemicky viazanej. Vodnou parou zriedené horľavé plyny majú nižšiu koncentráciu a tým horšiu zápalnosť. Voda obsiahnutá v dreve je dobrý retardér horenia, avšak z praktického hľadiska nevyužiteľný.

Termodynamické veličiny – poskytujú dôležitý údaj o materiáloch, aj keď s ich hodnotami pri vzniknutom požiari je to problematické. Z termodynamických veličín dreva je potrebné (aj z hľadiska požiarnej ochrany) poznať: špecifickú tepelnú kapacitu dreva cd, tepelnú vodivosť m, teplotnú vodivosť a, súčiniteľ prestupu tepla prúdením b a iné. Pri požiari nepoznáme presne ani hodnoty zdroja, prípadne pri prestupe tepla teplotu teplejšej steny, ktorá sa od teploty zdroja môže líšiť nakoľko dochádza k exotermickej reakcii. Tým sú sťažené všetky výpočty podľa teoretických vzťahov [3]. Pri zložitom materiáli akým je drevo, musíme rozlišovať makro a mikro procesy termodynamických pochodov. Podrobnejšie sa touto problematikou zaoberá v prácach Reinprecht [9]. Teoretický rozbor tejto problematiky uvádza v práci [6], kde okrem matematického aparátu pre výpočet teoretických hodnôt sú uvedené aj údaje výhrevnosti dreva a kôry jednotlivých drevín.

Geometrický tvar materiálu – podstatne vplýva na možnosť zapálenia, rýchlosť a intenzitu procesu horenia. Rozmery, hlavne hrúbka, dĺžka, priemer, hrany (ich počet), uhly zaoblenia a iné parametre geometrického tvaru určujú odolnosť samotného dreveného prvku voči zapáleniu. Dôležitou veličinou je geometrický tvar všeobecne rozmery, pomer objemu k povrchu. S klesajúcou hodnotou tohto pomeru (úlomky, triesky, prach) sú tieto drevené predmety veľmi ľahko zápalné.

Všetky tieto vlastnosti sa odzrkadlia na hodnotách reakcie na oheň dreva ako stavebnej hmoty. Hodnoty reakcie na oheň sa pohybujú vo veľmi širokej škále od B po E, v závislosti od uvedených vlastností a retardačnej úpravy. Drevo aplikované v konštrukčných prvkoch drevostavieb má väčšinou triedy reakcie na oheň B–D. Okrem dreva vstupujú do drevostavieb aj drevené veľkoplopšné materiály (drevotrieskové dosky, preglejky OSB dosky a pod.). Ich požiarnotechnické vlastnosti sú ovplyvnené použitou drevinou, technológiou výroby, samotnou konštrukciou (hustota, hrúbka, retardačná úprava) a pod.

Obr. 2 – Požiarna odolnosť oceľového, hliníkového a dreveného nosníka

RETARDÁCIA HORENIA
Používanie anorganických solí na ochranu dreva proti ohňu bolo známe už z antických čias. Starí Egypťania chránili drevo proti ohňu máčaním dreva vo vodných roztokoch kamencov. Sabattini odporúčal už v roku 1683 drevené stavby ochraňovať hlinou a sadrou. Na konci osvietizmu Jozef II., ktorý chcel čeliť vtedy častým a ničivým požiarom, nariaďuje drevené stropy s viditeľnými trámami podbíjať rákosovými omietkami, aby sa zabránilo prehoreniu medzi poschodiami. V 18. storočí boli udelené patenty J. Wildovi (r. 1735) za ochranný prostriedok proti ohňu z kamenca a bóraxu, Gay Lucasovi (r. 1781) za roztok z anorganických solí. V roku 1820 odoporúčal Fusch používať ako látku proti ohňu vodné sklo. V 19. storočí sa na ochranu začínali používať amónne soli kyseliny fosforečnej, ktoré majú význam dodnes. Vidíme, že retardéry majú dlhú históriu a ich význam postupne narastal. V spojení s ostatnými protipožiarnymi prostriedkami ako sú detektory dymu, alarmy a sprinklery, retardéry ponúkajú jeden z najviac efektívnych a dostupných prostriedkov na ochranu ľudí a ich majetkov pred účinkami požiaru. Štatistické štúdie a rozsiahle vedecké výskumy opakovane dokazujú význam retardérov horenia.

Retardér horenia hrá dôležitú úlohu pri aplikácii nielen na drevo, ale aj na ostatných materiáloch, ako sú napr. elektrické zariadenia a spotrebiče, kábelové elektrické rozvody, podlahové krytiny, textílie (odevy), obklady stien a stropov, plasty, nábytok a iné. Od novodobých retardérov sa vyžadujú komplexnejšia retardácia, retardáci nielen procesu horenia materiálu, ale aj napr. úprava splodín, ktoré vzniknú pri horení materiálu. Tu by mal retardér znížiť množstvo splodín a prípadne by mal upravovať aj ich toxicitu.

Obr. 3 – Zmena vlastností dreva pri tepelnej degradácii

Retardéry horenia sú chemické látky, ktoré svojim chemickým a fyzikálnym alebo kombinovaným spôsobom bránia rýchlemu zapáleniu a horeniu. Retardácia nových materiálov je pomerne jednoduchá. Je možné len závidieť vedcom z oblasti plastov, ako vedia posúdiť naviazanie retardačnej skupiny na daný prvok, vplyv jeho polohy v molekule a pod. U prírodných materiálov ako je napr. drevo je tento proces komplikovanejší.

Retardéry horenia dreva môžeme rozdeliť do štyroch skupín [7]:

• Prvú skupinu tvoria retardéry, ktoré uvoľňujú nehorľavé plyny v tom tepelnom rozsahu, kedy sa tvoria aj horľavé plyny, ako produkty rozkladu dreva. Tým nastáva riedenie horľavých plynov, znižuje sa ich koncentrácia a sťažuje sa ich zapálenie.
• Druhú skupinu tvoria retardéry, ktoré kumulujú teplo z tepelného zdroja a takto ten zdroj „ochladzujú“. Tieto retardéry majú v súčasnosti malú aplikáciu použitia, nakoľko rýchlo podliehajú starnutiu a klesá ich účinnosť .
• Tretiu skupinu tvoria intumescentné-penotvorné retardéry horenia. Ich účinnosť je najvyššia, tým aj aplikácia najširšia. Ich účinnosť je vlastne dvojstupňová, fyzikálno-chemická. V prvej etape pôsobenia tepla reaguje jedna zložka retardéru, ktorá z tenkého filmu vytvorí niekoľko centimetrovú penu. Tým vlastne oddiaľuje povrch dreva od zdroja tepla. To je prvý spôsob fyzikálnej retardácie. Druhý spôsob fyzikálnej retardácie je v tom, že pena je veľmi zlý vodič tepla a spôsob ohrievania dreva sa značne spomalí. Tretím spôsobom je chemická retardácia, keď pri ďalšom ohriatí dochádza k chemickým reakciám, ktoré význačne spomaľujú spôsob horenia.
• Štvrtým typom retardérov sú retardéry mechanického typu, ako sú napríklad fólie a rôzne obklady z nehorľavých materiálov. Aplikácia takýchto retardérov na drevo je síce účinná, ale nie je bez rizík.

Okrem výberu retardérov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcom odstavci, je veľmi dôležitá aj aplikácia a správne ohodnotenie  odmienok, v ktorých retardovaný drevený prvok bude vystavený. Správny výber retardéru, jeho kvalitná aplikácia a odborné ohodnotenie podmienok, v torých bude retardovaný materiál vystavený dáva záruku kvalitnej retardácie. Nezanedbateľnou je aj cena retardéru a jeho množstvo, ktoré je potrebné použiť, aby sa dosiahla potrebná účinnosť.

Obr. 4. – Zmeny odtieňa dreva a predpokladaná jeho termická degradácia
(po odstránení zuhoľnatenej vrstvy boli urobené rezy hrúbky 1 mm) (Marková 2002)

Spôsob aplikácie nám určuje druh samotného retardéru, napríklad intumescentné retardéry je možné aplikovať len náterom. Retardéry prvej skupiny, ktoré sú na báze vodorozpustných roztokov anorganických solí môžeme aplikovať náterom, máčaním alebo impregnáciou. Je samozrejmé, že aplikáciu retardéru impregnáciou nemožno doporučiť všade. Sú však miesta, napríklad pri sériovej výrobe stavieb, je tento postup možné odporučiť.

Okrem retardačnej úpravy rastlého dreva je potrebné venovať pozornosť aj materiálom na báze dreva – hlavne veľkoplošným, ktoré majú pomerne veľké zastúpenie u drevostavieb. Ak by sme sa na túto problematiku pozreli všeobecne, máme niekoľko spôsobov retardačnej úpravy veľkoplošných materiálov. Najjednoduchšia úprava – náter, aplikácia retardéru na povrch materiálu. Kvalitný intumescentný náter nám môže zaručiť dobrú retardačnú úpravu, ale v mnohých prípadoch nám nemôže zaručiť dlhodobý úspech tejto úpravy. Aj keď životnosť retardéru a opakovanosť náteru je daná výrobcom, mechanické poškodenie náteru – oder, prípadne pôsobenie chemikáliami, znižuje retardačný účinok.

Preto sa častejšie obraciame ku komplexnejšiemu riešeniu tohoto problému a to je retardačná úprava celého veľkoplošného materiálu v hmote. Pri tejto úprave narážame na jeden problém, väčšina retardérov vplýva na fyzikálne a mechanické vlastnosti veľkoplošného materiálu. Toto tvrdenie patrí pre všetky veľkoplošné materiály. Požiarno-technické vlastnosti drevotrieskových dosiek sú charakterizované hlavne vstupujúcimi materiálmi, t. j. použitá drevina, použité lepidlo, prípadne iné prísady. Okrem základnej skladby u drevotrieskových dosiek požiarno-technické vlastnosti ovplyvňuje technológia výroby. Plošne lisované drevotrieskové dosky majú lepšie požiarno-technické vlastnosti ako drevotrieskové dosky výtlačne lisované. Ak by sme porovnali rovnakú skladbu dosiek, čo sa týka dreviny a lepidla, hustoty a hrúbky, medzi dvomi technológiami (plošným a výtlačným lisovaním) je diametrálny rozdiel v požiarnotechnických vlastnostiach.

Ďalším limitujúcim kritériom požiarno-technických vlastností drevotrieskových dosiek je ich hustota. Tu je možné s určitou malou nepresnosťou tvrdiť, že existuje priamo úmerná závislosť medzi hustotou a požiarno-technickými vlastnosťami. Drevotrieskové dosky s vyššou hustotou vykazujú pozitívnejšie požiarnotechnické vlastnosti. Hustota je limitujúcim údajom popri hrúbke aj v hodnotových normách pre drevostavby.

DREVOTRIESKOVÉ DOSKY (DTD) JE MOŽNÉ RETARDAČNE UPRAVIŤ NIEKOĽKÝMI SPÔSOBMI
Prvým spôsobom je impregnácia triesok retardérom horenia. Tento postup vykazuje pomerne dobrú kvalitu retardácie, ale je ekonomicky veľmi náročný. Ako ekonomicky výhodný a účinný spôsob retardácie DTD sa javí pridanie práškového retardéru do hmoty dosky v určitom percentuálnom pomere. S retardérom sa potom aplikuje lepidlo. Technológia výroby DTD pokračuje bez ďalších technologických nárokov alebo zvýšených nárokov na pracovné sily.

Preglejky sú z požiarnotechnického hľadiska úplne iným veľkoplošným materiálom ako drevotrieskové dosky. Aj napriek tomu, že základným stavebným prvkom je dyha. Dyha je pomerne kompaktnejšie drevo, ako je trieska pri drevotrieskovej doske. Na základe uvedeného ostáva viac zachovaný charakter dreviny, ako u drevotrieskových dosiek. Hustotu preglejok nevieme upravovať iba ak priamoúmerne hrúbkou preglejky, alebo počtom použitých dýh v konštrukcii preglejky.

Okrem druhu dreva požiarnotechnické vlastnosti ovplyvňuje lepidlo a kvalita technológie lepenia. Retardácia horenia preglejok je možná nasledujúcimi spôsobmi. Veľmi účinný, ale ekonomicky náročný spôsob je impregnácia dýh retardérom horenia. Vyžaduje ďalšiu technológiu – impregnáciu už vysušených a vytriedených dýh, ktoré po impregnácii musíme sušiť. Tento postup úpravy vyžaduje ďalšie technologické zariadenie, zvýšenú energetickú náročnosť, ako aj vyššiu potrebu pracovných síl.

Ďalší spôsob je úprava lepidla, ktorým sa lepia dyhy v preglejke. Samozrejme vyžaduje to „spolupracujúce“ chemikálie (lepidlo a retardér), aby navzájom nereagovali a neznižovala sa ani funkcia lepidla ani funkcia retardéru. Kombinácia oboch postupov (impregnácia dýh a úprava lepidla) vytvára preglejovaný materiál veľmi vysokej kvality po všetkých stránkach, technických i požiarnych. Takýto materiál sa používa na špeciálne účely.

Požiarno-technické vlastnosti drevovláknitých dosiek možno jednoznačne zaradiť medzi najhoršie zo všetkých veľkoplošných materiálov. Ťažko sa v nich zohľadňuje charakter dreviny, limitujúcim je veľkosť drevného prvku, z ktorého sa materiál vyrába t. j. drevné vlákno. Hustota DVD ovplyvňuje niektoré požiarno-technické vlastnosti, avšak nie do takej miery, aby bol odlišný napr. stupeň horľavosti.

POŽIARNA ODOLNOSŤ
Ak má drevo z hľadiska horľavosti pomerne nepriaznivú bilanciu, z hľadiska požiarnej odolnosti je na tom pomerne dobre. Snáď celý svet obletela v odbornej literatúre uvedená fotografia z požiaru, na ktorej boli dva obhorené drevené nosníky a cez ne bola v tvare vlnovky požiarom zdeformovaná oceľová koľaj žeriavovej dráhy. Ako je aj u obrázku 1 a 2 vidieť drevené nosníky vychádzajú celkom pozitívne v porovnaní s ostatnými materiálmi.

Drevo si pomerne dlhý čas zachováva svoju stabilitu. Je to dané samotným procesom horenia dreva. V poslednej etape vlastného horenia vytvára zuhoľnatenú vrstvu, ktorá má tzv. autoretardačný charakter. Pod touto vrstvou drevo nehorí a 15 mm pod zhoreným povrchom je už drevo úplne neporušené, dokazujú to nielen fyzikálne vlastnosti (napr. zmena farby), ale aj chemické zloženie dreva najmä obsah hemicelulóz (ako najcitlivejšej zložky na tepelný rozklad), ktoré boli bez zmeny. Vo svete je bežné, že na oceľové nosníky sa používajú drevené obklady (z retardovaného dreva) na zvýšenie ich požiarnej odolnosti.

Drevo je jeden z mála materiálov, ktorý horí aj homogénnym aj heterogénnym horením. Prvotné horenie je homogénne, drevo sa „splyňuje“ a začínajú horieť plyny, ktoré vznikajú pri jeho termickom rozklade. Nastáva zapálenie týchto plynov (vzplanutie, alebo vznietenie), šírenie plameňa, vlastné horenie a bezplamenné horenie – tlenie. Posledná etapa horenia – termického rozkladu, patrí k heterogénnemu horeniu.

Z pohľadu dobrých výsledkov požiarnej odolnosti je najdôležitejšia posledná etapa termickej degradácie dreva, pri ktorej vzniká zuhoľnatená vrstva s autoretardačnými účinkami termického rozkladu dreva. Tvorba zuhoľnatenej vrstvy je znázornená aj na obr. 3. Po termickej degradácii ale aj po reálnom požiari môžeme na dreve identifikovať určité zóny s konkrétnymi rozdielnymi vlastnosťami vrstiev dreva. Pri takejto degradácii si veľa ľudí kladie otázku:

Prečo to drevo, aj tak zhorené, ešte niečo vydrží? Odpoveď dávajú viacerí autori. Napr. Marková [6] vo svojej práci po odstránení zuhoľnatenej vrstvy testovala chemické zloženie dreva a to tak, že analyzovala drevo v hrúbkach po 1 mm od zuhoľnatenej vrstvy (pozri obr. 4). Aj zmeny odtieňa (z prava do ľava) naznačujú určitú degradáciu. Už 14. vrstva, 14 mm od zuhoľnatenej vrstvy je drevo neporušené s klasickým chemickým zložením a fyzikálnymi a mechanickými vlastnosťami.

MECHANICKÉ VLASTNOSTI DREVA
Mechanické vlastnosti dreva – prírodného heterogénneho (čo do chemického zloženia ale aj vlastností) [8] anizotropného materiálu sú pomerne náročné na riešenie a podrobne sú spracované v odborných prácach a na základe ich výsledkov zakotvené v normách. Podrobne ich rozobrať v stručnom príspevku nie je možné. Nutné je však upozorniť na jednu vec, že mechanické vlastnosti dreva sa nemenia štandardne na základe nárastu teploty. Pri dreve nenastáva zmena fyzikálnych vlastností podľa určitého predpokladu, ktorá ovplyvňuje aj mechanické vlastnosti. Ako bolo uvedené, zmena prebieha v určitých etapách a mechanické vlastnosti dreva pri požiari mení hlavne zmena prierezu prvku konštrukcie spôsobená požiarom.

NIEKOĽKO PRÍKLADOV RIEŠENIA
Výpočet požiarnej odolnosti uvedenými metódami [5, 10, 11, 12] dáva spoľahlivý obraz o chovaní sa drevených prvkov konštrukcie v stavbe za požiaru. Je citlivý na zmeny a okolnosti, za ktorých je drevený prvok konštrukcie požiaru vystavený. Ako príklad uvedie me drvený nosník namáhaný na ohyb, pri ktorom je požadovaná požiarna odolnosť 60 min. Všetky parametre dreva v nosníku budú konštantné, budú sa meniť len podmienky na základe ktorých sa bude meniť prierez nosníka (tab. 1).

• pri pôsobení ohňa z troch strán (2× dĺžka 1× šírka) rozmer 180 × 120 mm pri výpočte so zaoblením rohov vyhovuje, vypočítaná požiarna odolnosť 66 min.
• pri pôsobení ohňa z troch strán (2× dĺžka 1× šírka) rozmer 180 × 120 mm pri výpočte bez zaoblenia rohov nevyhovuje, vypočítaná požiarna odolnosť 55 min. Pri tomto výpočte vyhovuje rozmer 180 × 130 mm
• pri pôsobení ohňa zo štyroch strán (2× dĺžka 2× šírka) rozmer 180 × 135 mm pri výpočte so zaoblením rohov vyhovuje, vypočítaná požiarna odolnosť 73 min.
• pri pôsobení ohňa zo štyroch strán (2× dĺžka 2× šírka) rozmer 180 × 135 mm pri výpočte bez zaoblenia rohov vyhovuje, vypočítaná požiarna odolnosť 61 min.

ZÁVER
Tak ako vo všetkých ľudských činnostiach aj pri hľadaní bezpečia v objektoch z horľavého materiálu je možné nájsť pozitívne riešenie. Správne ohodnotenie rizika, jeho dokonalé poznanie a odstránenie s aplikáciou adekvátneho množstva bezpečnostných prvkov vedie k cieľu. Pritom sa zužitkujú aj ďalšie pozitívne vlastnosti dreva, ktoré kvôli obmedzeniu z titulu jeho horľavosti nemôžu byť využité.

Nové postupy na stanovenie požiarno-technických vlastností, retardácie a požiarnej odolnosti drevených prvkov konštrukcií sú exaktnejšie presnejšie a ekonomickejšie. Nevyžadujú skúšanie, ktoré je náročné pri požiadavke stanoviť požiarnu odolnosť pre väčší počet variantov výrobku (v prípade nosníkov pre rôzne prierezy) alebo pre väčší počet možných scenárov požiaru. Pri drevených prvkoch konštrukcie (veľkorozponových stavbách) reálne skúšanie nebolo vždy možné, nakoľko to nedovoľovali rozmery konštrukcie, ktorá sa mala testovať.

V poslednej dobe sa začínajú využívať pokročilé výpočtové metódy, ktoré predstavujú reálnejšie hodnotenie konštrukcie pri zohľadnení skutočných fyzikálnych vlastností použitých materiálov. Pokročilé metódy výpočtu sa môžu využiť na modelovanie správani jednotlivých prvkov, častí konštrukcie alebo celej konštrukcie aj z takého zložitého materiálu akým drevo je.

LITERATÚRA:
[1] B lažej, A. a kol.: Chémia dreva. Alfa, Bratislava, 1975, s. 63, ISBN 80-228-0656-0
[2] D ubovský, J., Berešová, K.: Zmena hustoty smrekového dreva vplyvom niektorých fyzikálnych charakteristík, In: Interakcia dreva s rôznymi formami energie, l. sympózium, 5–6. júla 1996, TU Zvolen, 1996, s. 23–28, ISBN 80-228-0549-1
[3] Kačíková, D.: Dynamika horenia dreva, materiálov a výrobkov na báze dreva, In: Selected processes in the wood processing 2005, Zvolen: Technická univerzita vo Zvolene, 2005, s. 252–261, ISBN 80-228-1484-9
[4] Karlsson, B., Quintiere, J. G., (2000): Enclosure fire dynamics, London: CRC Press, 2000, ISBN 0-8493-1300-7
[5] Kordina, K., Meyer ottens C.: Holz Bradndschutz Handbuch, DGfH München 1994, ISBN 3-410-57040
[6] Marková, I.,: Termická analýza vybraných druhov drevín (smrek, buk, dub), In: Vybrané procesy pri spracovaní dreva, IV. medzinárodné
sympózium, Zvolen: Technická univerzita vo Zvolene, 2002, 8 s., ISBN 80-228-1166-1
[7] O svald, A.: Požiarno-technické vlastnosti dreva a materiálov na báze dreva, 8/97/A, ES TU Zvolen, 1997, ISBN 80-228-0656-0
[8] P ožgaj, A., Kurjatko, S., Babiak, M., Chovanec, D.: Štruktúra a vlastnosti dreva, Príroda a. s., Bratislava, 1997, s. 24–148, 248–261, ISBN 80-07-00960-4
[9] R einprecht, L.: Procesy degradácie dreva, ES TU Zvolen, 1996, s. 88–99, ISBN 80-228-0662-5
[10] T akeda, H.: Fire resistance of Wood-stud Walls, In.: Wood & Fire Safety, Nikara 2000, s. 343–352, ISBN 80-228-0774-5
[11] Wald F. a kol.: Výpočet požární odolnosti stavebních konstrukcí, ČVUT Praha, 2005, ISBN 80-01-03157-8
[12] EN 1995-1-2: 2004 Eurocode 5: Design of timber structures, Part 1-2: General – Structural fire design [Eurokód 5: Navrhovanie drevených konštrukcií, Časť 1–2: Všeobecne, Navrhovanie konštrukcií proti požiaru]

Wood – fire reliable material
An issue of wood combustibility, materials on a base as well as other combustible materials consists in a specification of factors and conditions which influence the course of combustion. Combustibility was not a physical quantity, just a descriptive quantity of a substance behavior, material under influence of certain conditions and factors. A new assessment – a reaction to fire rectifies this drawback. New procedures on specification of fire-technical properties, retardation and fire resistance of wooden construction elements are more exact and economical.

Autor

• Prof. Ing. Osvald Anton CSc.